muffi ´s world

Neznášam predpojatých ľudí. Nespoznajú, nevenujú ani trochu námahy a času aby získali ako-taký pohľad, neregistrujú nič len svoju dokonalosť. Veď už niečím v živote prešli, veď majú toľké peniaze, veď štrngali kľúčmi, veď už sú profesormi, veď už majú dve deti.
Týka sa to absolútne všetkého. Zarazilo ma keď mi minule jedna osoba pár generácií nado mnou tak s istotou vyhlásila – „veď ja ťa už mám prečítanú“. Pobavilo ma to, pretože môžem mať hockoľko titulov, detí, môžem poznať polku Blavy aj Montenegra, nikdy s istotou nepoviem, že mám niekoho prelúskaného od A po Z, tobôž keď sa ten človek snáď nepozná ani sám.
Sexizmus je druhá najvtipnejšia vec po ľudskej hlúposti, zrejme preto, lebo je to ďalší druh obmedzenosti. Feminizmus , šovinizmus, fašizmus .. nikdy mi niečo nesedelo na tých izmoch. Profesor si rieši svoje mizogynické názory na žiačkach. Slabšie pohlavie, 21. Storočie. Občas sa krehkosťou obháňame, využijeme šarm a zahráme na naivitu, na hlúpučké. Ale v skutočnosti sú hlúpučkí tí, ktorí túto ženskú hru zobrali vážne. A duplom tí, ktorí tak neoblomne veria v silu svojho pohlavia, na úkor „menejcennosti“ druhých.
Nie drogy a chlast, ale komplexy sú metlou ľudstva.

Leží bez slova a bez pohybu
oči blúdia cestami coelhových pútnikov
po stenách
len pred chvíľou ju objímali cudzie ruky
vôňa
Póry cudzieho tela

Nasiakla ním
tak ako sa pred chvíľou zvíjala rozkošou
tak ju teraz sťahuje kŕč bolesti
hnusu
z tých hladkých nepopísaných stien
keď ona si sama na stenu svojej duše vypálila
šarlátový znak

Túžba po nepoznanom hriechu
pod pokrievkou nesmelej lásky
neustále vrela
odhryznúť si z jablka?

Film dvoch nahých a tiel
vždy keď ho uvidí
a opona nespadne.
pribila si na seba kríž
ťahať ho bude sama
a ako rada..
pocíti krv vykúpenia
keď pokánie bičuje
sype do rán soľ spomienok na to o čo prišla

tá horkosť vášne
jediná nie je umelá
dievča je telom žena
rozumom však nie je dospelá
chuť sa zmohla na čin
už bije len srdce
ona umrela.

Hrabala som sa v starom blogu a vytiahla som niečo, nad čím sa teraz síce usmievam, ale vlastne aj prikyvujem. Trdlo sa nemení, trdlo trdlovatie..

Až ked mi kridla zhoria, budem vediet pravdu o plameni..

Potrebujem slobodu, no potrebujem skrotiť…ale akonáhle cítim len náznak toho, že sa ma niekto snaží  nasmerovať, strhávam sa a snažím sa vymknúť z pút..nedokážem byť niekomu, niečomu podriadená.Žiadnym ideálom, normám, ani ľuďom. Hodnoty a normy si kostrbato utváram sama . A potom sa správam ako hlúpaňa..Puberťáčka, ktorá hľadá samu seba..vedome nechce ísť na úkor šťastia druhých,no bojuje za to vlastné (ok to bojuje je fakt nafúknuté, ale veď čo, sme vo virtuáli, budem vás ďalej klamať:)..

Všetko nechávam plynúť..a to ma štve. Štve ma,že nemám jasný a konkrétny cieľ,keď už o cieľavedomosti toľko počúvam..Na druhej strane sa smejem keď do nás profáci svetoznalo vtláčajú ”mladý človek sa vydáva na cestu..a vo vašom veku by mal už mať svoje priority..” chobotiny.. aké MÁ už bežný človek v 17tich priority ? Vtedy je plný snov a ideálov, ešte vie figu o tom, ako to vo svete je. V tom veku sa možno nejakéto to minipercento samostatných konečne začína hľadať..svetaznalí skorodospeláci..na nájdenie, či matie (existuje vôbec také slovo?:D) priorít treba určite viac ako 17..

Bojím sa,že zapadnem.. že budem nevýrazná. No paradoxne nechcem špeciálne vynikať.. Všetci chcú,aby tu po nich niečo zostalo – stavby, štúdie, biografie (hoho), nejaký “odkaz generáciám”. Ženú sa za tým celé roky, lakte, faloš, drina.. Prečo to necítim rovnako ako mainstream? Chcem,aby môj život mal význam,ale som si istá,že ho má už aj teraz..

Čo chcem aby po mne zostalo? Nie sú dobre vychované deti – plnohodnotní, milujúci a vyrovnaní ľudia najkrajším odkazom aký môžem raz zanechať? (tým rozhodne nechcem povedať,že by som chcela byť žienka domáca..keď tak divožienka domáca s 2ma výškami a vlastnou zašitou undergroudovou kaviarňou, kde by povečeroch jammoval lečo lučenič:))
Snažím sa ľuďom pomáhať, možno tá snaha nemení nič (nie nemení….aj keď sa presviedčam, že hej), nič po mne neostáva..(možno) som šedý priemer. Mám svoj svet..rodinu, priateľov, lásku. Pre nich sa mi oplatí niečo budovať..pre iných? zatiaľ to tak necítim..

jedna vec,ktorú si musím stále opakovať (áno, vyspovedala som sa a teraz si uladám kázeň) – rozmýšľať dočerta konečne o tom čo konám a aké to má následky. Neskoro je potom ľutovať sa, vyčítavo hádzať vinu na iných..keď ublížia mne, vtedy zväčša pochopím aká tupá som bola..nekonať prchko a impulzívne, a hlavne nie emocionálne. Jesť veľa zeleniny, cvičiť jógu a vytetovať si na zadok lotosový kvet..howg..
…