muffi ´s world

Hrabala som sa v starom blogu a vytiahla som niečo, nad čím sa teraz síce usmievam, ale vlastne aj prikyvujem. Trdlo sa nemení, trdlo trdlovatie.. 🙂

Až ked mi kridla zhoria, budem vediet pravdu o plameni..

Potrebujem slobodu, no potrebujem skrotiť…ale akonáhle cítim len náznak toho, že sa ma niekto snaží  nasmerovať, strhávam sa a snažím sa vymknúť z pút..nedokážem byť niekomu, niečomu podriadená.Žiadnym ideálom, normám, ani ľuďom. Hodnoty a normy si kostrbato utváram sama . A potom sa správam ako hlúpaňa..Puberťáčka, ktorá hľadá samu seba..vedome nechce ísť na úkor šťastia druhých,no bojuje za to vlastné (ok to bojuje je fakt nafúknuté, ale veď čo, sme vo virtuáli, budem vás ďalej klamať:)..

Všetko nechávam plynúť..a to ma štve. Štve ma,že nemám jasný a konkrétny cieľ,keď už o cieľavedomosti toľko počúvam..Na druhej strane sa smejem keď do nás profáci svetoznalo vtláčajú „mladý človek sa vydáva na cestu..a vo vašom veku by mal už mať svoje priority..“ chobotiny.. aké MÁ už bežný človek v 17tich priority ? Vtedy je plný snov a ideálov, ešte vie figu o tom, ako to vo svete je. V tom veku sa možno nejakéto to minipercento samostatných konečne začína hľadať..svetaznalí skorodospeláci..na nájdenie, či matie (existuje vôbec také slovo?:D) priorít treba určite viac ako 17..

Bojím sa,že zapadnem.. že budem nevýrazná. No paradoxne nechcem špeciálne vynikať.. Všetci chcú,aby tu po nich niečo zostalo – stavby, štúdie, biografie (hoho), nejaký „odkaz generáciám“. Ženú sa za tým celé roky, lakte, faloš, drina.. Prečo to necítim rovnako ako mainstream? Chcem,aby môj život mal význam,ale som si istá,že ho má už aj teraz..

Čo chcem aby po mne zostalo? Nie sú dobre vychované deti – plnohodnotní, milujúci a vyrovnaní ľudia najkrajším odkazom aký môžem raz zanechať? (tým rozhodne nechcem povedať,že by som chcela byť žienka domáca..keď tak divožienka domáca s 2ma výškami a vlastnou zašitou undergroudovou kaviarňou, kde by povečeroch jammoval lečo lučenič:))
Snažím sa ľuďom pomáhať, možno tá snaha nemení nič (nie nemení….aj keď sa presviedčam, že hej), nič po mne neostáva..(možno) som šedý priemer. Mám svoj svet..rodinu, priateľov, lásku. Pre nich sa mi oplatí niečo budovať..pre iných? zatiaľ to tak necítim..

jedna vec,ktorú si musím stále opakovať (áno, vyspovedala som sa a teraz si uladám kázeň) – rozmýšľať dočerta konečne o tom čo konám a aké to má následky. Neskoro je potom ľutovať sa, vyčítavo hádzať vinu na iných..keď ublížia mne, vtedy zväčša pochopím aká tupá som bola..nekonať prchko a impulzívne, a hlavne nie emocionálne. Jesť veľa zeleniny, cvičiť jógu a vytetovať si na zadok lotosový kvet..howg..
…